V žltej šuštiakovej bunde a bicyklovom výstroji sa v metre na prvý pohľad až príliš podobám na tohtoročné jarné štrajkujúce žlté vesty. Veľké topánky do dažďa, hrubé športové čierne nohavice, čierna čiapka bez prilby, ďaleko od Champs-Élysées pôsobím trochu podozrivo. Šesť zastávok metra a ďalej kráčam pešo. Navigácia ma vedie ulicami medzi vyletnenými Parížanmi. Ešte kúsok do požičovne a na biku už opustím pomalý peší dav a konečne budem rýchly. Požičovňa Paris bike tour má hodnotenie 4,5 *, je už tu niekde za rohom, 150 metrov podľa dobre fungujúceho navigovania Google maps. Ale to je aj jediné čo funguje. Napriek kontrole na web stránke požičovne sú dvere zavreté a to podľa malého papiera na dverách už 4 mesiace. Skvelé, v čase onlineov ma poráža malý kus bieleho papiera a nepochopiteľný prístup..
Pestrý farebný ľudský dav vytlačený televíznymi správami a policajnými zátarasmi z ulíc okolo Champs-Élysées pre demonštrácie žltých viest zaplnil všetky susediace uličky až po schodovité námestie pri Centre du Pompidou. Ďalšia sobota zmenila zvyky mesta a zliala domácich s turistami do jednej masy farieb a pohybu v meste. Sedím v kaviarni pri káve bez koláča, rozhodnutý odísť iba na bicykli. Neďaleko zatvorenej požičovne bicyklov lúštim parížsky mestský systém bike sharingu, ktoré mám provokačne na dohľad zamknuté v rade. Okolo sedia Francúzi pri káve a proseccu. Nehodím sa sem ničím, už vôbec nie oblečením, ale nikomu to nevadí.
Lúštim registráciu a znovu čítam pravidlá, ktoré som pred 2 dňami odmietol. Záloha 300 € na osobu. Za čo chcú zálohu 300€? Vypisujem registráciu, odklikávam yes ok a konečne prichádzajú do mobilu odpovede. Hotovo, mám. Platím! Malé preso za 4 €, merci. Zrýchľujem krok k stanovisku bicyklov. Vyberám najlepšie vyzerajúci mestský bicykel, heslo, zadaj – vkladám kód, enter. Nič. Pozerám okolo seba, nikto si nevšíma, že som stratený v lúčoch slnka skresľujúcich viditeľnosť aj tak francúzskeho textu. Tak to nie, sme jedna Európa, ja aj ja som tu náš. Monsieur, can you help me. Skúšam dvojjazyčne na Francúza. Pán v strednom veku, ktorý kotví do stojanu svoj bicykel sa netvári prekvapene, ani mu nevadí angličtina, áno. Nejde to? A máte kódy? Podávam mu mobil so správou a heslami z Paríž bike centrály. Vkladá kód, nič, bike je zamknutý. „Poďme ešte raz“. Nevšíma si ma a sám so sebou rozhodnutý vyhrať začína znovu. Aha, heslá sú dve. Zadáva aj druhé, môj deň a mesiac narodenia, Yeees.
V ruke držím uvoľnený - oslobodený bicykel. Je s 3 prevodmi a komickým nákupným košíkom vpredu, ale je to môj najlepší bike. Lepší ako skvelá ponuka Paris bike centra, zamknutá za rohom. Vám ešte pošlem ďakovný email. Ale radosť prevažuje - mám svoj Bike v Paríži! Aj keď na rekord to asi nebude a na foto so štýlovým bicyklom pod Eiffelovkou a Louvrom určite nie. Súťaž, skoro som zabudol odštartovať. Volám mobilom Andreu. Môžeš vyraziť do metra. Štart. Nasadám a vyrážam preč z chodníka a pešieho davu do sveta rýchlosti a kolies áut. Súťaž na biku proti parížskemu metru, môže začať.
Sadám na bicykel, spúšťam hodiny Suntoo a po dvoch opatrných kľučkách medzi chodcami skáčem do premávky na dvojprúdovú hlavnú cestu smerom k Seine. Rýchlo zbadám, že vymieňam malý chaos chodcov za veľký. Náznak úzkej cyklotrasy na kraji cesty sa nečakane stráca pri meter hlbokom výkope predo mnou. Uhýbam medzi autá, kde sa rozširuje vyhradený pruh pre autobusy a taxíky. Tam sa vojdeme!
Než si užijem prázdny kus trasy MHD, spoza mňa sa ozýva klaksón. V zápätí sa auto mihne tesne vedľa mňa. Oplácam mu trúbenie zvončekom. Kým uhýbam stresu premávky ku kraju cesty, pribudnú predo mnou na ceste dve elektrické kolobežky. Dobieham ich - otec a dcéra? Skôr nie, sme v Paríži.
Prvá svetelná križovatka a dopravný chaos narastá. Doznievajúca červená v našom prúde nemá vplyv na dopravu. Všetci sa tlačia v križovatke a trochu záhadne do ďalšej zelenej v nej vždy pár áut aj zostane. Kľučkujeme medzi skútrami, autami, pešími, ktorých farba semaforu neriadi ani nezaujíma. Vstupujú do cesty rýchlo, kedykoľvek je väčšia pauza medzi autami. Dav z chodníka sa valí cez cestu vo vlnách, červená ich na chvíľu spomaľuje, ale už po chvíli sú na ceste znovu. Za križovatkou naberám rýchlosť a šiniem sa po nábreží nad Seinou. Katedrálu Notre Dame som nechal za sebou na druhej strane za Seinou už žiari v slnku zlato biely Louvre. Vedľa cesty míňam staničnú halu krásneho múzea impresionistov d´ORSAY.
Než dosnívam sen o umení končí môj pruh cyklotrasy pred meter vysokým zátarasom z betónu. Značka bicykla uniká z cesty a smeruje priamo na chodník. Rozbehnutý z tempa áut na ceste dobrzďujem pri skupinke chodcov na chodníku, po nasilu zjemnenom zvonení ustupujú. Zrýchľujem rozhodnutý dobehnúť stratu na metro. Pri moste Alexandra III. zaznamenám kútikom oka obrnené policajné autá, okolo stojacich policajtov a zátarasy, ktoré zväčšujú chaos nepozorných vodičov, snažiacich sa odbočiť na Champs-Élysées. Po neúspechu sa bez zjavného hromženia vracajú do prúdu áut, motoriek, bikov, skútrov a spolu s nami smerujúcom popri Seine ďalej.
18. minúta na ceste. Pot mi steká pod okuliare, ale nespomaľujem. Miešam biedne 3 prevody a dupem do pedálov. Rieka sledovaná cestou uhýba doľava. Eiffelovka narastá a zjavuje sa častejšie. Rikša predo mnou je naložená 2 turistami a vodičom. Než sa spamätám prudko spomaľuje a ja brzdím na jej zadnej náprave.
Excuse me.
Slová nedoletia, vidím len prekvapené tváre keď ich tesne obieham zľava využívajúc medzi autami malú škáru. Pretláčam odpor cesty a hrbole na najmenšom prevode. Dobieham tempo premávky a idúce autá. Len na chvíľu, križovatka, semafor, žltá – červená, to dááám. Vbieham do križovatky keď sa vedľajšie prúdy áut sprava a zľava už pohýnajú. Zažívam chvíľu samoty v križovatke, kým jedny tu už nie sú a druhí sa len približujú. Než sa u mňa všetci stretnú unikám z križovatky len metre pred autami. Konečne rovinka a voľnejšia dvojprúdová jednosmerka, krátke zrýchlenie a križovatka. Všetko stojí, križovatka je plná. Takto to nedám! Pravidlá sú jasné Andrea metrom a ja na biku, po ceste necelých 10 km, v metre s jedným malým prestupom. Kto bude prvý pri Eiffelovke vyhráva a platí obed.
Spoza stromov znovu vykukne Eiffelova veža. Krásna a prekvapivo veľká. Znamená, som blízko. Cesta po 100 metroch predo mnou klesá a smeruje do podjazdu.
Ponúka jedinú odbočku na most. Tú neberiem, v rýchlosti vyskakujem na poloprázdny chodník vedľa prekvapených Afričanov so zvyčajnými dekami a malým Eiffelovými vežami. Brzdím pri palacinkárni oproti Carrousel de la Tour Eiffel sledovaný turistami, ktorí na chvíľu prerušujú svoje pózovanie na fotografie. Čas dvadsať päť minút od Centra de Pompidu. Priemerná rýchlosť zbesilej jazdy medzi autami nič moc, 16 kilometrov za hodinu aj so zastávkami na semafore. Pozerám sa okolo seba pripravený prijať sklamanie a porážku víťazstva metra. Beriem telefón. „Tu som, Eiffelovka, súradnice Google a foto, sent. Poslané.“
Eiffelova veža. Projekt svetovej výstavy v 19. storočí, na svoj čas neskutočný, neuveriteľný, najvyššia budova sveta. Do výšky je krásna, ale ak si chcete vychutnať v plnej kráse neplatí, že treba ísť k nej. Treba ísť čim ďalej na druhý breh Seiny k Trocadero. Každých 100 metrov, ktoré sa vzdialite zlepšuje výhľad a schováva znamenia doby. Dva rady plotov, ktoré priniesli posledné roky a hrozba terorizmu, strieborné kontajnery do výšky dvoch poschodí postavené pri základni veže menia park na staveniskovú pevnosť. Vôňa sladkých croissantov a palaciniek pri Seine so zvukom kolotoča vytvárajú bizarný obraz doby pod vežou.
V telefóne počujem hukot metra. Víťazstvo Oui, Áno. Andrea prerušovaná výpadkom signálu: Odklonili nás bez zastavenia v staniciach smerom na Eiffelovku, som niekde na konci Paríža. Prečooo? Štrajk, žltých viest, 5 hlavných prestupných bodov metra uzavreli pre štrajk. Už možno dvadsiaty sobotný štrajk tohto roku. Informácie o uzávierkach staníc, áno keď sa pohlo metro niečo hovorili. Objednám ti palacinku? Načo, som tak 10 km od teba a Eiffelovky. Tam sa nedostanem. Pozvoľna mi dochádza, ako krátky je pocit víťazstva.
Nechoďte do Paríža v sobotu, keď keď štrajk.
Zoskakujem naspäť na cestu do úzkej trasy pre bicykle a šliapem do pedálov po moste pod Eiffelovkou na druhú stranu Seiny. V zmesi áut, chodcov prechádzam most – Pont d´léna. Som už viac ako 500 metrov od Eiffelovky, a to je dobré miesto na fotenie. Nado mnou je Trocadero na druhej starne Seiny. Ľudia sa fotia, vyskakujú na všetko, kde sa dá byť vyššie. Najväčší lovci obrázkov však zostali dole na moste s plnou premávkou aut. Tam to skúšajú turisti pohybujúci sa po čiare uprostred mosta oddeľujúcej protismery na ceste. Na čiare pre selfie si tu pózujú Číňania, Rusi, vyznávači selfie všetkých národnosti.
